Vrbany od roku 1736 patrili panstvu vo Vesteniciach a od roku 1777 panstvu v Skačanoch a koncom 18. storočia tu v 11 domoch žilo 124 obyvateľov.

Pred zavedením nových urbárov sa uskutočnil rozsiahly prieskum sociálno-hospodárskych pomerov v jednotlivých obciach. V Nitrianskej stolici sa prieskum konal v roku 1768 a už v roku 1770 zaviedli nový tereziánsky urbár. Podľa dobových zistení sa dozvedáme, že v Diviackej Novej Vsi sa robotovalo po tri dni v týždni s poťahom od polovice starej sesie alebo šesť dní pešo. Platila sa i peňažná renta a to vo výške 5 zl. od polovice starej sesie. Odovzdávali sa aj po tri sliepky a pol holby rasce. V obci sa uvádzajú dve krčmy a jedno pusté gazdovstvo obrábané panstvom.

V Somorovej Vsi, ktorá v tom čase tvorila súčasť Diviackej Novej Vsi a patrila sirotám Gabriela Ujfalussiho sa uvádzajú traja sedliaci. Robotovalo sa tu dva dni týždenne s dobytkom alebo každý deň peši. Okrem toho museli napriasť 5 rífov plátna a odovzdať po dve kurčatá.

Obyvatelia sa vo všetkých dedinských sídlach hornej Nitry prevažne venovali poľnohospodárstvu a iba niekoľko jednotlivcom sa zaoberalo remeselnými činnosťami. Podobne tomu bolo aj v okolí Diviackej Novej Vsi. V 18. storočí sa v tejto lokalite uvádzajú 2 čižmári, 2 krajčíri, kováč, tkáč, kožušník, mäsiar a šafraník. Nedostatočné pracovné príležitosti spôsobili nielen každoročný odchod na sezónne práce na Dolnú zem alebo Francúzska, ale aj trvalé vysťahovalectvo do Ameriky.

Deľba majetku medzi potomkami Diviackovcov viedla k nezhodám medzi Rudňanskovcami a Novoveskovcami. Kontesa Gabriela Ujfalussiová, nespokojná s prideleným majetkom, vyvolala medzi sedliakmi vzburu, ktorá vrcholila v roku 1808. Podarilo sa jej naverbovať až 5 000 sedliakov od Valaskej Belej po Veľké Bielice a s nimi dobyla kaštieľ. Povstanie však bolo potlačené cisárskym vojskom a vinníci prísne potrestaní.

Skladbu obyvateľstva v roku 1858 rozšírila skupina 40 Židov, ktorí sa v Diviackej Novej Vsi usadili a zriadili si tu nielen modlitebňu, ale aj cintorín, ktorý slúžil pre potreby obyvateľov tejto minority celej Rudnianskej kotliny.

Z písomných prameňov sa dozvedáme, že v Diviackej Novej Vsi od roku 1875 pracovali dva mlyny a liehovar. Tiež je zaznamenané, že vo Vrbanoch v roku 1895 došlo k veľkému požiaru, následkom ktorého takmer celá obec vyhorela. Občania z vďaky za návrat z Ameriky dali v tejto obci postaviť v roku 1910 kamenný kríž.

Udalosti prvej svetovej vojny nepriaznivo zasiahli do života viacerých rodín v Diviackej Novej Vsi. Na vojnových frontoch v rokoch 1914 – 1918 zahynulo 9 občanov.

V medzivojnovom období si Diviacka Nová Ves zachovala svoj roľnícky charakter s malou možnosťou práce v priemysle. V obci boli väčší majitelia pôdy, malí roľníci, obchodníci i sezónni poľnohospodárski robotníci. Zo živnostníkov pramene uvádzajú 1 kováča, 4 obchodníkov, 1 mäsiara, 2 obuvníkov, 1 stolára, 1 tesárskeho majstra, 2 mlynárov a 2 hostince. Zlé sociálne pomery a nedostatok pracovných príležitostí nútili občanov ísť za zárobkom do Čiech, Rakúska, Nemecka, Francúzska i USA.

V lokalite Somorova Ves pramene z roku 1936 zaznamenávajú len 13 roľníckych rodinných domov.

V obci Vrbany bolo v 30-tych rokoch minulého storočia 53 domových čísel, z ktorých 32 bolo roľníckych rodinných domov. Žilo tu 270 obyvateľov. V obci bola kaplnka, jeden obchod a jedna krčma.

Rastu vzdelanostnej úrovne pomohlo najmä postavenie novej školy povyše kostola v roku 1911. Pôvodne sa žiaci učili v jednotriednej škole, ale už od školského roku 1936/1937 sa rozšírila na trojtriednu štátnu ľudovú školu. Túto školu od roku 1926 navštevovali aj deti z Vrbian.